Nenya

Nick

Venn

Meno

Nenya

Vek

21 rokov

Rasa

Človek(Severanka)

FC

Georgie Henley

Povaha

Princeznička, ktorá poslúcha otecka aj mamičku, stále sa usmieva, každému spríjemňuje deň už len svojou prítomnosťou, pretože si sama o sebe myslí, že je až taká dokonalá, že to ozaj dokáže a nos má hore tak vysoko, až jej doňho prší? Si robíte srandu, však? Kdeže by taká bola! Ani bohovi. Ona je celkom iná povaha, ktorá je trochu komplikovanejšia, ale v konečnom dôsledku by v nej každý našiel vernú priateľku, na ktorú sa dá spoľahnúť. Z väčšej časti teda. Moc poslušná teda nie je a vždy si robí podľa svojho uváženia, no niekedy, keď vie, že ide o vážnu vec a tak podobne, tak vtedy počúvne. Moc sa do druhých nestará a pokiaľ jej o sebe niekto sám niečo nepovie, ona vyzvedať nebude. Nemá rada, keď jej niekto narúša súkromie blbými otázkami, tak prečo by to mala robiť aj ona ostatným? Dalo by sa povedať, že je trochu drzá, pretože dosť často vyjadrí svoj názor trochu... krutejším štýlom, pretože si pred ústa nedáva servítky a tak keď sa jej niekto nepáči, alebo jej pripadá ako debil, tak mu to proste povie na rovinu a nehrá sa na niečo, čím nie je. Nemá problém niekomu vynadať a to poriadne. Nie je také ťažké ju naštvať, ale zase keby jej niekto vynadal, tak si z toho ťažkú hlavu nerobí. Veď nie každý si sadne, takže prečo sa rozčuľovať kvôli niečomu, čo je proste tak dané. A čo viac chcete počuť? Proste... je to taký rebel. Má svoj vlastný zmysel pre humor, kto ho pochopí, má šťastie a kto nie, smola pre neho. Nerada niečo vysvetľuje z toho čo povedala, pretože to sa do toho potom zamotá aj ona a už je to celé zle. Čo sa týka toho ‘Princeznička, ktorá poslúcha otecka aj mamičku‘, je pravda, že svojich rodičov počúvala, ale nie nejako moc. Mala proste vlastnú hlavu a bola také... samostatné dieťa, ktoré si na všetko vystačí aj samo a keď mamka zvolá, že obed je pripravený, pôjde sa naobedovať až vtedy, keď je hladná. Skrátka si robila vždy po svojom, nech jej rodičia hovorili čokoľvek, čiže keď jej zakážu vykláňať sa z okna, ona to samozrejme urobí. Radšej prosiť o odpustenie, než o schválenie. A tým sa riadi dodnes. Ale inak je celkom milá a priateľská. Iba málo koho si k sebe pustí (snáď ste to všetci pochopili) a iba málokomu skutočne dôveruje. Júúú a ešte niečo by ste mali vedieť, predtým, než s ňou prídete do kontaktu. Rozhodne nemá problém niekoho zabiť. Pokiaľ vie, že si to ten dotyčný zaslúži. Rada mučí, ale tiež len vtedy, keď na to má dôvod. Keby ju niekto okradol, tak mu napríklad odfikne ruku alebo čo, ale nezabije ho. Keby jej niekto napríklad zabil šteňa, tak zabije aj ona jeho. Život za život, oko za zub. Taktiež sa dá povedať aj to, že je v istých situáciách skôr ako chlapec, než ako žena, ale to jej nevadí. Veď nemôže za to, že sa jej páči jazda na koni a bojovanie. Pletenie alebo takéto prkotiny by ste pri nej nemali šancu uvidieť.

Vzhľad

Keby ste niekoľko žien, dajme tomu, že dvadsať postavili do radu vedľa seba a bola by medzi nimi aj ona, tak výškou by moc nevynikala, pretože 175 centimetrov zase nie je až tak moc. Krásou tiež moc nevyniká, takže keby popred tie ženy chodil nejaký muž, možno by ju len prešiel pohľadom a inak nič, rovnako ako všetky ostatné. Keby sa na konci radu zvrtol a vracal by sa, možno by sa pri nej nakoniec na chvíľu pristavil a obzeral by si ju a aj to len preto, že jej modro-zeleno-sivé oči dokážu popliesť hlavu každému, kto si nedá pozor. No buďte si istý tým, že dokážu aj vrhať blesky a to nechce zažiť asi nikto, už len preto, že by ju nikto nechcel vidieť naštvanú. Málo kto to prežil. Na jej tvári je zvláštne aj to, že niekto by povedal, že ryšavý ľudia mávajú pehy, no len skúste na jej tvári – alebo celkovo na jej pokožke – nájsť aspoň jednu pehu, tak si buďte vedomí už na začiatku hľadania, že ani jednu tam nenájdete. Na výzore jej nezáleží a keď by mala byť aj nahá, tak jej to nevadí. Možno by sa cítila trochu divne, keby bola nahá pred davom, ale inak je to v pohode. Veď kto dospelí nevidel nahú ženu? Pred deťmi má aspoň takúto úctu, že si necháva oblečenie na sebe. Ale tak akože... je sa na čo pozerať. Nemá síce neviem aké obrovské prsia alebo dokonalý zadok, ale aj tak má okúzľujúcu postavu. Svojím spôsobom určite. Aspoň boky má úzke a štíhle, rovnako ako brucho. Nehyzdia jej telo jazvy ani nič podobné, čo by narúšalo alabastrovú, hebkú pokožku. Vo vlasoch má hádam všetky farby no vidieť hlave hnedú a červenú. Sú stredne dlhé a väčšinou kučeravé, alebo vlnité. Na jej tvári sa dá všimnúť aj tmavé tenké obočie a pod ním oči, ktoré lemujú čierno čierne, pekne ohnuté riasy. Medzi očami nos akurátnej veľkosti. A pod ním krojené a plné ružové pery. K jej postave sa tiež ešte dá povedať pár slov. Je dosť pružná. Vie sa dobre uhýbať zbraniam, či už svištia vzduchom, alebo ich pevne drží niečia ruka. Vysoká (tých 175 cm) je hlavne kvôli dlhým, štíhlym nohám. Ruky má tiež štíhle a dlhé, zakončené dlhými, štíhlymi, šikovnými prstami.

História

Narodila sa dvom ľuďom, mužovi a žene – kto by to bol povedal? -, ktorý boli milujúcimi rodičmi a na svoje dieťatko sa veľmi tešili odkedy sa prišlo na to, že jej matka je tehotná. A tak o pár mesiacov prišla na svet práve ona. Obaja sa jej tešili a to aj napriek tomu, že jej otec chcel pôvodne chlapca, ale zmieril sa aj s dcérou. Veď ešte aby nie! Mesto, kde sa narodila nieslo názov Údol. Bývali na kraji tohto mesta. Ich dom nebol moc veľký, ale predsa len to bolo čosi, čo malo strechu, steny a takéto základné veci, ktoré sú k životu potrebné. Žilo sa im celkom dobre, ale aj to nie vždy. Keď mala asi päť rokov, jej otec ju vzal do Gondoru, kvôli neodkladnej záležitosti, ktorú tam potreboval vyriešiť a vzal ju so sebou, nech vidí aj niečo iné, než len Údol. V Gondore uvidela pomerne dosť zaujímavých vecí, ktoré ju zaujali až natoľko, že hneď ako prišla späť domov, začala špekulovať. Videla tam rôzne veci a zbrane ako meče, dýky, luky a rôzne iné a to ju fascinovalo. Je pravda, že takéto veci videla aj na uliciach Údolu, ale to si myslela, že to majú len tam a nikde inde – čo čakať od päťročného dieťaťa? -, ale keď videla, že to majú aj inde, chcela to mať aj ona, síce poriadne nevedela čo to je a na čo sa to používa, ale aspoň ako takú predstavu mala. A tak sa jej to proste zapáčilo natoľko, že žobrala u otca aby ju naučil bojovať. Bola malé decko, nevedela čo taký boj obnáša, ale aj tak na svojho otca naliehala aby ju to naučil. Trvalo to nejakú dobu, než potom spolu nahovorili aj mamu na to, aby im to schválila, ale nakoniec sa podarilo, aj keď len veľmi ťažko. Celý tento výcvik sa začal keď mala asi sedem rokov – skôr sa jej nepodarilo presvedčiť svojich rodičov a keď to niekedy skúšala sama aspoň s palicami alebo tak, moc jej to teda nešlo, ale ona si verila, že raz bude môcť bojovať s pravým mečom alebo strieľať z pravého luku. A tak sa nevzdávala ani v presviedčaní rodičov. Tréningy s otcom neboli jednoduché a keďže večer chodila spávať unavená a úplne hotová, ale ráno sa zase zobudila plná energie a pripravená ‘do boja‘. Jej otec ju najprv učil základy, ako držať zbrane, na akú vzdialenosť by bolo dobré ich používať a tak podobne. Až potom ju učil s nimi narábať, samozrejme, nie s pravými. Aspoň teda čo sa týka tých ostrých vecí. Strieľanie z luku bolo celkom fajn, ale moc ju to nechytilo. Viac sa jej pozdával boj s mečom a dýkou, takže sa zdokonaľovala hlavne v tom, až bol jej výcvik na konci a dokázala poraziť aj svojho otca, ktorý v tom bol sakra dobrý, ale nikdy sa ho nepýtala, kde sa to naučil. Proste nechcela zbytočne vyzvedať. Pre ňu bolo hlavné to, že ju to dokázal naučiť tak dobre, že v tom bola lepšia než on samotný – ale berme ohľad aj na to, že ona bola mladá, plná energie, zatiaľ čo jej otec si už prešiel istou cestou života a už nepatril medzi tých najmladších. O pár rokov, keď mala 17, pocítila silnú chuť vidieť zase svet, niečo iné než Údol. Nechcela ísť späť do Gondoru alebo tak, ale každopádne chcela proste vypadnúť a ísť niekam do neznáma. Preto sa rozlúčila s rodičmi, vzala si pár vecí na cestu, od otca dostala meč, ktorý sa v ich rodine vraj už nejakú dobu dedil, rovnako ako dostala aj dýku. A potom... nasadla na koňa a ide sa! Brány Údolu nechala za sebou a pobrala sa cestou necestou, tam, kdesi do neznáma. Po pár rokoch sa k nej doniesla správa, že jej rodičov niekto zavraždil. Chcela sa vtedy vrátiť domov a aspoň ich pochovať, ale nemohla sa vrátiť. Neuniesla by pohľad na ich mŕtve telá. Preto sa nevracala a snažila sa na to nemyslieť.

Galéria

Anketa

Páči sa vám vzhľad stránky?

Áno 57 83%
Nie 12 17%

Celkový počet hlasov: 69